SOS Kremnica

Kremnický farár Ján Jozef Beitel (1720 – 1731)

Osudy ľudí bývajú všelijaké a rovnako ich vzťahy premenlivé. V dejinách Kremnice by sme našli veľa príkladov korektného medziľudského správania, ale i veľkej vzájomnej neznášanlivosti. Svedectvom toho, že aj pôvodne nie veľmi dobré vzťahy, môžu prerásť do pozitívnej kooperácie, je i pôsobenie farára Jána Jozefa Beitela v meste Kremnici.   
Keďže mesto Kremnica nebolo spokojné so službami svojho farára Juraja Karola Schröttera, začalo si v roku 1719 hľadať nového duchovného správcu. V decembri uvedeného roku im barón Pachner a bratislavský farár A. J. Fleischer

odporučili Jána Jozefa Beitela. Farárom mesta Kremnice sa stal napokon až po náhlej Schrötterovej smrti 11. mája 1720.
Ján Jozef Beitel pravdepodobne pochádzal zo Sliezska, keďže ho volali i Slezák. Pred príchodom do Kremnice pôsobil ako nemecký kaplán v Bratislave. K jeho oficiálnej inštalácii na kremnickú farskú stoličku došlo 6. júna 1720. V meste však začal pôsobiť už niekoľko týždňov predtým. Tak napríklad 27. mája prekontroloval spolu s kostolnými otcami radným pánom K. Hückerom a predrečníkom volenej obce A. Barym inventár farského kostola.        
 Farár Ján Jozef Beitel začal vykonávať svoj úrad v Kremnici s mladíckou energickosťou, čím si v meste narobil aj veľa nepríjemností. Už 11. júla 1720 požiadal mestskú radu o uväznenie a vypočutie bývalej zvonárky druhého kremnického špitála (sv. Jozefa). Podozrivá bola z čarodejníctva, pretože údajne ochradla kravy, ktorým zmiešala mlieko s krvou, kamarátku Rebeku obsypala všami a na ďalšiu kamarátku hodila vlčie lyko. V novembri uvedeného roku zas Beitel rázne vyzval cechy a mestskú radu, aby sa zúčastnili na sv. Katarínu procesie na Mestskom hrade. Mešťania sa tým ako cirkevní patróni cítili dotknutí. V marci roku 1721 žiadal farár pokutovať Andreja Medlíka 20 zlatými, pretože pracoval na sv. Floriána a sv. Tomáša. Takisto požadoval zaplatenie arcibiskupských úrokov a odovzdanie posvätenej - dnešnej Hodinovej - veže na Mestskom hrade do jeho rúk. K veci sa vyjadrila aj kremnická evanjelická obec. Vyhlásila, že nespochybňuje Beitelovo postavenie, že jej učitelia vykonávajú svoje povolanie poriadne, že si je vedomá, ktoré miesta nemôžu jej členovia navštevovať, a že sviatky, ktoré sa majú zachovávať, sa majú vyhlásiť z kazateľnice. Spor medzi mestom a farárom Beitelom vyvrcholil v rokoch 1722 a 1723. V júni roku 1722 sa farár sťažoval arcibiskupskému generálnemu vikárovi, že ho v Kremnici neberú dosť vážne. Napríklad poslednú manželskú kauzu vyriešili mešťania priamo na mestskom dome. Dokonca došlo medzi Beitelom a vtedajším richtárom katolíkom Gašparom Melicharom Baltazárom Magyarom (1720 – 1732) k slovným útokom. Mešťania sa zase ponosovali, že ich farár chce pokračovať v prestavbe farského kostola ne mestské trovy bez upovedomenie mesta. V auguste sa sťažoval zvonár Ján Lemeny, že ho farár svojvoľne odvolal, napriek tomu, že patronátne právo patrí mestu. Rovnakú sťažnosť podal na mestskú radu i kostolný otec J. Galinas. Kauzu nakoniec začalo riešiť cirkevné konzistórium. K vzájomnému pokonaniu a odvolaniu urážok napokon došlo 23. decembra 1723. Odvtedy žili obe strany vo vzájomnej zhode a priateľskej atmosfére.
 Ešte v roku 1723 vydal Ján Jozef Beitel v Bratislave nemeckú kázeň, v ktorej predstavil sv. Františka Xaverského ako patróna baníctva. Život v banskom meste mal teda na neho vplyv. V októbri 1724 požiadal mesto o 5000 tehál na vydláždenie hradného a farského kostola na námestí. Mestská rada mu vyhovela. V roku 1727 došlo medzi evanjelikmi a katolíckym farárom Beitelom k sporu o ich školstvo. Ten sa však rýchlo vyriešil. Oslobodený bol aj krajčírsky majster Ján Seebald, ktorý údajne nestrhol klobúk počas katolíckej procesie Božieho Tela. Evanjelici mali mestskej rade predostrieť všetky – aj panovnícke – nariadenia, podľa ktorých sa spravujú. V roku 1728 získal Beitel titul prepošta z Glogonce. Niekedy v tomto období začal aj prvú veľkú barokovú prestavbu kremnického farského kostolai, ktorá prebiehala do roku 1738. Dokonca ju však dotiahli až jeho nasledovníci, pretože v roku 1731 bol menovaný za kanonika a odišiel do Bratislavy. Kremnica mu vydala pozitívne svedectvo o jeho 12-ročnom pôsobení v meste. Opísala ho ako horlivého príkladného cirkevného muža, ktorý skrášlil kremnické kostoly tak, že je ich iba málo podobných v celej krajine a založil v roku 1721 pri druhom kremnickom špitáli spolok sv. Jozefa, pre ktorý obstaral drahocennú zástavu. 13. júla 1731 ho mesto za jeho služby odmenilo dvoma 10-dukátmi. Beitelovym nástupcom sa v Kremnici koncom roku 1731 stal farár Hieroným Woborník.
 Pôvodne zlé vzťahy medzi mestom a farárom Beitelom napokon prerástli do pozitívne ladeného trvalejšieho vzťahu. Na Kremnicu si pravdepodobne uchoval veľmi dobré spomienky, pretože na Nový rok 1746 poslal z Bratislavy ako dar mestu Kremnici dva veľké maľované obrazy kráľovnej Márie Terézie a cisára Františka Lotrinského. Nevedel síce presne odkiaľ pochádzajú, želal si však, aby si nimi Kremničania ozdobili radnicu. Oba kvalitné umelecké artefakty sa dodnes zachovali a sú uložené v NBS – Múzeu mincí a medailí v Kremnici. Portrét cisára je v súčasnosti vystavený v novej stálej expozícii múzea Líce a rub peňazí v budove č. 10/19 na Štefánikovom námestí.

- Daniel Kianička: Kremnický farár Ján Jozef Beitel (1720 – 1731). Kremnické noviny, november 2003, s. 8.