SOS Kremnica

Dve zaujímavosti z dejín mesta Kremnice

Mesto Kremnica disponovalo v minulosti tzv. patronátnym právom, teda právom vyberať si slobodne svojho farára, ktorého potom uviedla do funkcie cirkevná vrchnosť. V 16. a 17. storočí bola drvivá väčšina obyvateľov mesta evanjelického vierovyznania, preto aj ich duchovní správcovia boli evanjelickí farári. V máji roku 1661 zomrel kremnickí farár Teodor Pinner. Kremnica bola ergo prinútená pohľadať si nového hlavného duchovného. Mestská rada rozhodla, že kým sa im to podarí má diakonom pomáhať kremnický konrektor Hofstetter. 9. júna konštatovali predstavitelia mesta, že vzhľadom na turecké nebezpečenstvo nemôžu zohnať vhodného kandidáta

 na farársku stoličku. Vyzvali meštianstvo, aby sa modlilo a odvrátilo tak mestu hroziaci trest. 12. augusta bol napokon navrhnutý na farára magister Kristián Seelmann rektor (učiteľ) v Šoproni. Mesto vyslalo za ním do Šoprone dvoch vyslancov. Tí dostali od mesta podrobné inštrukcie týkajúce sa vybavenia záležitosti. Po ceste sa mali povypytovať na Seelmanna v Modre, Pezinku a Prešporku, Veľmi zaujímavé je, že tam mali aj vyzistiť, či dostatočne nahlas a zreteľne káže, pretože Kremničania sú v dôsledku práce v baniach a pri stupách nedoslýchaví. Mestskú radu mali informovať takisto o platových podmienkach farárov v uvedených mestách. Svoje poslanie mali vyslanci držať podľa možnosti v tajnosti. V Šoproni si mali vypočuť Seelmannove kázanie. Ak sa im bude zdať všetko v poriadku, mali mu ponúknuť kremnické farárske miesto. Informovať ho mali v rámci ponuky najmä o podnebí v Kremnici, o farárskych dôchodkoch a o kurive na zimu. 11. októbra odporučil Kremnici Seelmanna aj bratislavský evanjelický kazateľ a vicesenior David Titius. Označil ho za vysokoučeného, skromného a mravného muža a váženého teológa. Magister Seelmann prijal miesto kremnického farára. 17. októbra to oznámil predstaviteľom mesta vyslanec Stierbitz. Po tom čo si dal všetky svoje záležitosti do poriadku, presťahoval sa Kristián Seelmann do Kremnice pred Vianocami roku 1761. Treba podotknúť, že si tým polepšil, pretože farári disponovali väčšími a rôznorodejšími dôchodkami ako ich kolegovia učitelia.        

V júni roku 1751 navštívil Banskú Štiavnicu a Kremnicu cisár František Lotrinský. Jeho návšteva mala pre obe mestá prestížny význam, preto bola veľmi starostlivo pripravená. Prípravy prebiehali niekoľko mesiacov vopred. V Kremnici boli opravené viaceré domy, cesty i mosty. Nezabudlo sa ani na honosnú výzdobu a hodovné tabule. Pri uvedenej príležitosti vznikli aj známe zlaté a strieborné pamätné medaily viedenského medailéra Mateja Donnera určené pre zúčastnených mešťanov, banských úradníkov a hostí. Razené boli v troch veľkostiach. Na lícnej strane všetkých sú portréty cisára a kráľovnej Márie Terézie. Odlišné však majú rubné strany. Na najmenšej je jednoduchý nápis, na prostrednej Merkúr a postava Fortúny s rohom hojnosti. Najzaujímavejšia je však najväčšia medaila. Je na nej vyobrazené uvítanie panovníka v stredoslovenskej banskej oblasti banskými a mestskými úradníkmi. Jeden z nich s mečom pri boku odovzdáva cisárovi sediacemu na koni slávnostný kľúč, ďalší mu podáva tzv. štufy, teda hrudy zlatej alebo striebornej rudy. Jeden z baníkov drží banícke želiezko a kladivko, iní slávnostnú zástavu. Panovník a Dvorská komora schváli uvedený námet v apríli roku 1751. Pozoruhodné je, že privítanie cisára v Banskej Štiavnici a Kremnici v júni sa udialo presne tým istým spôsobom. Jediným možným vysvetlením je skutočnosť, že harmonogram panovníkovej návštevy bol pripravený a odsúhlasený dopredu, teda všetko sa odohrávalo podľa plánu a nič nebolo nechané na náhodu. Medaily sú teda nielen umeleckými artefaktmi, ale aj dôležitými historickými prameňmi, ktoré nám pomáhajú osvetliť konkrétne historické udalosti. Nuž ako prebiehalo privítanie cisára v Kremnici? František Lotrinský sem zavítal 8. júna 1751. Pred Dolnou bránou ho o 12 hodine privítali členovia mestského magistrátu a odovzdali mu na červenom zamatovom vankúši položené symbolické kľúče od mesta. Cez Dolnú bránu potom panovník vstúpil na námestie a prešiel pomedzi špalier ľudí so zástavami ku mincovni. Tam ho uvítal kremnický banský majster a odovzdal mu zlatá štufy. Interesantné je, že tak urobil prostredníctvom nižšej osoby oblečenej v kostýme permoníka. Po pitej hodine popoludní si panovník prezrel kremnické bane. Sfáral do Plautzer štôlne a vlastnoručne tam pomocou kladivka a želiezka odrazil zo skaly kus zlatej rudy. Na druhý deň v ranných hodinách po rozlúčke opustil cisár Kremnicu a vrátil sa do Banskej Štiavnice. 

- Daniel Kianička: Dve zaujímavosti z dejín mesta Kremnice (Právo výberu svojho farára a Medaily k návšteve). Kremnické noviny, november 2003, s. 9.